Hľadaj pokoj a usiluj sa oň.
Žalm 34.
Medzinárodný projekt Strom pokoja je založený na pravdivom príbehu obyčajného a bezvýznamného človeka-vojaka. Jedného z miliónov. Tým niekým obyčajným a bezvýznamným je môj prastarý otec Ondrej. Narodil sa v Lalinku, malej dedinke na území dnešného Slovenska. Náš rod v týchto kopcoch žije už od začiatku 16. storočia. Priame písomné pramene o Sobolovcoch z Lalinka sú z rokov 1580, 1641 alebo z rokov 1770 a 1780.
Ondrej býval v jednoduchom ľudovom dome, zamestnával sa poľnohospodárstvom a nebol naozaj nikým výnimočným. Myslím ale, že mal svoje sny. Pretože ak by ich nemal, a nechcel niečo zmeniť na svojom živote, nikdy by sa neodhodlal ísť za prácou do Spojených štátov amerických. Ako sa asi musel cítiť, keď po prvý raz videl tú obrovskú zaoceánsku loď? Aká musela byť v porovnaní s jeho malou drevenou chalupou? A aké asi mal pocity, keď sa ocitol v New Yorku? Tá zmes národností, nezvyklý ruch a možno aj strach z neznáma. Ale mal jasný cieľ – zabezpečiť lepšiu budúcnosť svojej rodiny. Už zo zahraničia finančne podporoval svojich blízkych. Po návrate domov sa ich pomery zlepšili a rodine sa podarilo zväčšiť gazdovstvo. Všetky však ukončilo vypuknutie prvej svetovej vojny. O Ondrejovom osude rozhodli iní a inde. Všetky pekné plány a vyhliadky na krásnu budúcnosť razom ukončili hrôzy vojny. Môj prastarý otec sa domov nikdy nevrátil. Jeho manželka a deti roky nevedeli, kde je pochovaný. Ani mne sa to nepodarilo zistiť. Dnes viem presne to isté, čo moja prastará matka. Máme len jednu informáciu z matriky, že zomrel na ruskom bojisku. Dokonca sa nám zachovala iba jeho jediná fotografia. V tom čase bola takpovediac žena existenčne závislá od svojho muža. Strata manžela a otca bola niečím, čo mohlo mať aj tragické následky. Našťastie sa im podarilo tieto problémy ako-tak preklenúť. Keď sa blížilo 100. výročie ukončenia prvej svetovej vojny, rozhodol som sa ako krajinný architekt vysadiť na pamiatku prastarého otca strom. Jeden. Aby si moja rodina takto jeho pamiatku mohla uctiť.
Na druhej strane, osud našej rodiny a tiež Ondrejov je takmer totožný s miliónmi neznámych vojakov po celom svete. Je úplne jedno, akej boli národnosti a vierovyznania. Boli to otcovia, manželia, bratia či synovia. Niekto, kto mal meno a tvár. Niekto. kto položil svoj život vo vojenskom konflikte za slobodu iných, alebo bol obeťou nejakej prírodnej katastrofy. Niekto, kto mal rád svoju rodinu a pohľad na rodnú krajinu. Niekto, na koho si dnes takmer nikto nespomenie. Často sa stretávam s otázkou, prečo a pre koho vlastne tento projekt robím. Myslím si, že každý človek by mal po sebe zanechať nejaký odkaz. Je úplne jedno aký veľký a v akej forme. Dôležité je, aby sme nežili zbytočne a urobili niečo prospešné pre spoločnosť. Úplne prvým medzinárodným projektom Servare et Manere bola obnova neskorobarokovej sochy Sv. Jána Nepomuckého v obci Divina na severozápade Slovenska. V Katolíckej cirkvi je tento svätec uctievaný ako mučeník a je patrónom mostov a komunikácie. Projekt obnovy tejto sochy, ktorý bol úspešne dokončený v roku 2017 dokázal spojiť ľudí zo šiestich štátov, troch náboženstiev a dvoch kontinentov. Tu sme sa naučili, že dobrá myšlienka dokáže spájať ľudí dobrej vôle bez ohľadu na náboženstvo, národnosť, pohlavie a farbu pleti.
Úspech tohto projektu a príbeh môjho pradeda ma inšpirovali k založeniu iniciatívy Strom pokoja, ktorú nerobím len pre svojho prastarého otca. Robím ho pre všetkých, ktorí boli postihnutí akýmkoľvek nezmyselným vojenským konfliktom či prírodnou katastrofou. Robím to pre tých, ktorí mali svoje ideály a svoje sny o lepšom živote, ale niečo im ich snahu, túžbu a sen prekazilo. A tiež pre tých, ktorým nie je ľahostajné ich bezprostredné okolie a majú snahu ho neustále zlepšovať v súlade s príodou.
Ľudské tragédie sa dnes spájajú najmä s nezmyselným drancovaním prírody na súši, v oceánoch a so znečisťovaním ovzdušia. Môžeme konštatovať, že všetky konania v rozpore s porozumením medzi národmi a zneužívaním prírodných zdrojov vedú takmer vždy k veľkým obetiam. Sily Servare et Manere nepostačujú na zastavenie týchto konfliktov, ale môžeme urobiť aspoň jednu vec – upozorniť na ne práve výsadbou stromov, ako symbolu priateľstva, porozumenia a nového života. Chceme vysadiť najväčší les priateľstva…
Pápež Benedikt XVI. v posolstve k Svetovému dňu pokoja v roku 2006 povedal: „Pokoj je nepotlačiteľnou túžbou prítomnou v srdci každého človeka, ktorá prekračuje akékoľvek špecifické kultúrne zvláštnosti. Práve preto sa musí každý cítiť byť zaviazaný slúžiť takémuto hodnotnému dobru a zasadzovať sa o to, aby sa doň nevkradla žiadna forma lži a neotrávila vzájomné vzťahy“.
Preto urobme láskavosť miazgou tohto sveta.
Marek Sobola
